Festivalový denník / UTOROK

DEŇ DRUHÝ (UTOROK)
Prvý festivalový deň sa naozaj ešte niesol v tichu. V tichu, ktoré reprezentovala čistota a úplná, no výpovedná jednoduchosť inscenácií, ktoré ste mali možnosť vidieť. Mám pocit, že druhý festivalový deň sa z toho ticha už pomaly ale isto navraciame. Pýtam sa však sám seba, aký by mal byť a hlavne kam by mal smerovať ten návrat z ticha, ktorý sme ako podtitul udelili nášmu festivalu.  Ticho si osobne predstavujem ako biely, nepopísaný papier. Ako priestor bez konca. Priestor, v ktorom začína tvorba, priestor, ktorý môžeme pretvoriť na svoj vlastný obraz. A najmä, ako priestor, ktorý môžeme zaplniť farbami a vytvoriť svoj vlastný svet, vlastnú interpretáciu života. Takýmto spôsobom to ticho – prázdny priestor včera naplnila inscenácia Besi pestrofarebnými emóciami a rovnako, farebnosťou tónov, aj kapela Secret Session na nádvorí divadla.  Odpoveď teda znie, že nechceme ostať ticho, chceme hrať farbami, interpretovať, pýtať sa, prezentovať a tvoriť. Nebojím sa ticha, bojím sa toho, ak budeme mlčať a nebudeme stáť za farebnosťou života i sveta. 

Jakub Mudrák

Čo pre teba, aj ako choreografa, znamená ticho? Ako je pre teba ticho dôležité v živote, v tvorbe? Čo pre teba znamenalo „kultúrne ticho“, ktoré nastalo počas pandémie? 

Milujem ticho, ktoré je protipólom akcie, hluku, nevyhnutnou súčasťou života aj umeleckej tvorby. Predstavenie Besi vlastne z veľkej časti nastalo z ticha. Koronového, a ak mám byť osobnejší aj vnútorného. Je to ticho akcie, možností, obrovského potenciálu. 

Milan Tomášik

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia