FESTIVALOVÝ REPORT z 17.10.2013

Prečítajte si ako vidí festival Dni tanca pre vás Marek Godovič, dramaturg a recenzent Divadelného ústavu v Bratislave. O španielskom predstavení JOVATO´S DREAMS a československom multimediálnom projekte Márie Judovej.

 

OBJAVENÉ SNY, KTORÉ OŽÍVAJÚ

 

JOVATO´S DREAMS

LARUMBEDANZA, ŠPANIELSKO

NÁMET A CHOREOGRAFIA/DANIELO MERLO, JUAN DE TORRES

TANEC/JUAN DE TORRES, DANIELA MERLO

HEREC/JOSÉ NAVIO

 

   Štvrtok na festivale patril španielskemu súboru LarumbeDanza. Jovato´s dreams, ktoré do Banskej Bystrice priviezli, je nahliadnutie do snov človeka,  stredného veku,  v ktorom stále žije mladosť.  Už výber  inscenácie  na festival súčasného tanca  chce odvahu a intuíciu. Musím povedať, že v prípade výberu Jovato´s  dreams to dramaturgii festivalu naozaj vyšlo. 

   Jovato´s  dreams sa nepohráva len s umením ako takým, ale aj so samotnou  témou predstavenia a tým je staroba a starnutie.  Inscenácia  nie je  len spomienka, na niečo, čo beznádejne skončilo,  ale súčasná snaha, pracovať, tvoriť, milovať a snívať o mladosti. Tvorcovia vo svojej inscenácii spájajú  súčasný tanec, tango, slovo a hudbu do celku, ktorý pôsobí na prvý pohľad rôznorodo, ale pritom jasne a zrozumiteľne.  Jovato v španielčine je označenie starého človeka v tele mladého.  Tvorcovia tento pojem vniesli do krízy  ľudí stredného veku.  Sny,  na ktoré nedosiahli alebo sa uskutočnili inak, prehnaný perfekcionizmus nahradzuje skepsa a snaha  dohnať niečo neuskutočnené. Nie je náhoda, že inscenácia vznikla v španielskom prostredí,  v ktorom sa tanec v každom veku stal fenoménom.

   Tanečníci Juan de Torres, Daniela Merlo a herec José Navio sú k sebe úprimní.  Rozohrávajú sled obrazov, v ktorých sa každý z nich svojim spôsobom snaží byť  mladší ako skutočnosti je.  Problém predstavujú z viacerých strán: staroba môže byť problémom, osobným strachom, ktorý ako  v inscenácii odznie, môže byť väčší a intenzívnejší ako samotná smrť.  V tejto časti Juan de Torres predstaví dramaticky strhujúce sólo.  Za ním sa objaví výstup, ktorý pripomína módnu prehliadku, starnutie ponúka možnosti návratu do detstva a slnenie si drobných snov. Tanečníci a herec sa  navzájom a divákom predvádzajú v rôznych kostýmoch s cenovkami a ľahkosťou glosujú snahu byť  za každú cenu v každej chvíli mladší a príťažlivejší. Juan de Torres, Daniela Merlo a José Návio sú aj dobrými komikmi. Ich úvodný výstup so stále odkladaným  začiatkom predstavenia či výstupy s balónmi alebo baterkami nesú v sebe  vtip aj jemný súcit.

   LarumbaDanza pracuje s rôznymi komunitami, myslím si, že práve táto skúsenosť je pre nich cenná v hľadaní autentického materiálu pre svoju prácu.  Podľa  ich slov,  ktoré odzneli na diskusii po predstavení,  nie je pre nich  dôležité, či na javisku tancujú, spievajú alebo hovoria, ale dôležitý je odkaz, ktorý tvorba dáva.  Z Jovato´s  dreams cítiť slobodný prístup  k tvorbe a sebe samému. 

   V inscenácii, ktorá môže  evokovať rozbláznenú show o boji proti starobe, sa striedajú rôzne formy bláznovstva, zamilovanosti k bláznivosti a živelnosti.  Detsky naivne a čarovne pôsobí scéna ako: balón nesúce  vestu detskej veľkosti,  ktorú si  oblečie tanečník a takýmto nadnášajúcim spôsobom odoláva  prevlekom tanečnice, ktorá sa pred ním ukazuje v rôznych modeloch.  Tanečníci a herec dokážu na malom priestore vytvoriť niekoľko atmosférických zmien: od grotesky, cez drámu až  k dokumentaristickému záznamu, ktorý zachytáva prieskum  o starobe a starnutí.  Z ich prejavu cítiť radostnú  bezprostrednosť, ktorá vyvrcholí  v priamej interakcii  s divákmi, keď  tanečníci kladú  divákom otázky na ich vek, názory na starnutie, pohľad jedného na druhého. Pozornosť  sa z hercov  sústredí na  pozorovateľov, ktorí musia odpovedať a okamžite definovať svoj postoj či názor k danej téme.

  LarumbaDanza dokáže  veľmi slobodne komunikovať s divákmi aj na tak vážnu  tému  ako je staroba a starnutie. Vie ju podať s nadsázkou a sebairóniou.  Rôznorodá je aj  hudobná zložka, ktorá   sa pohybuje od dramatickej vážnej hudby,  cez melódia tanga až po rádiový hit. Jovato´s dreams medzi divákmi určite silne zarezonoval a posunul vnímanie tanca a pohybu do konkrétnych situácii života a dokázal o vážnych témach rozprávať bez pátosu a s vtipom.

 

TELO POLOŽENÉ DO PRIESTORU HOVORÍ SAM ZA SEBA

KONCEPT:  MÁRIA JÚDOVÁ 

TANEC: ZITA PAVLIŠTOVÁ 

HUDBA: PETR ZÁBRODSKÝ

  V rámci sekcie Tvorivá  zóna, ktorá na festivale zastrešuje  krátke diela  mladých choreografov a tanečníkov sa predstavila  performanka  Mária Júdová so svojim projektom Metaphors of  the body s českou tanečnicou Zitou Pavlištovou. Nechala sa inšpirovať   postraumatickým stresovým stavom.  Tanečnica komunikuje s projekciou zobrazujúcou fragmenty tela,  kúsky ľudskosti umiestnené do priestoru. Telo  v nich vystupuje ako objekt, ktorý podlieha rôznym stavom. Tanečnica Zita Pavlištová v priestore naživo  reaguje rozvíja detaily.  Spolu s dramatickou hudobnou  a zvukovou zložkou Petra Zábrodského vytvára atmosféru závažnosti, ale zároveň svojim pohybovým i obrazovým minimalizmom nepôsobí pateticky a kŕčovito. Projekt  vznikol ako improvizácia, ktorá má ale svoj koncept,  svoje vyústenie. V interakcii živého tanca, projekcie  a hudby z rôznych uhlov tvaruje ľudské telo ako hmotu.  Umiestňuje ho do prírodného prostredia, kde sa stáva  jeho súčasťou. Podľa  vlastných slov choreografky ide paradoxne o dehumanizáciu,  na ktorú naráža v procese hľadania. Týmto vysvetlením nastoľuje mnohé otázky,  na ktoré si môže divák i samotná autorka nájsť odpoveď trpezlivým hľadaní.  Metaphors of the body môže byť k tomu dobrým základom. 

  Mária Júdová predstavila aj svoje krátke filmy Portrait a Our silent conversation. Oba pracujú s fyzickou podstatou tela, experimentujú s obrazom aj celkovou pohybovou kompozíciou. Vidno, že autorka Mária Júdová je posadnutá hľadaním, môže byť bezhraničné, ale pritom vytvárajúce silné obrazy,  ktoré znepokojujú a inšpirujú diváka k uvažovaniu aj po skončení performance.

 

Marek Godovič