VÝSTAVA vo FOYER

Hojstričová je výraznou, aj keď nie extrovertnou autorkou. Venuje sa téme tela, telesnosti, intimity a individuality. Prostredníctvom fotografie zameranej na detail hľadá optimálny spôsob zachytenia výrazu konkrétneho človeka. Vznikajú portréty mimo kategórie portrétu – chýba tvár, napriek tomu dominuje individuálna charakteristika. Fotografia Jany Hojtričovej zachytáva súkromie konkrétnych ľudí a odhaľuje ich životy cez detaily ich tela alebo ich aktivít. Autorka sa zameriava na tému rodiny a procesy, či javy odohrávajúce sa v spoločnosti. Niektoré fotografické cykly sa stávajú  sociologickou sondou rodinného života.

Jana Hojstričová vyniká svojou úprimnosťou a otvorenosťou. Jej fotografie atakujú diváka veľmi nástojčivo práve vďaka bezprostrednosti, s akou zachytáva realitu. Nedáva divákovi možnosť pred skutočnosťou uniknúť. Sústredenie sa na detail, zameranie sa na konkrétny výrez reality, zväčšenie vybraného motívu umožňujú autorke vtiahnuť diváka do obrazu. Tento spôsob ho aj napriek jeho nevedomému odporu prinúti sa sústrediť na predložený motív a zaujať k nemu postoj. Možno práve preto často vyvoláva negatívne emócie u divákov odmietajúcich vnímať uvedenú skutočnosť, a sú prinútení zaujať k téme postoj. Súčasný človek je vždy pripravený hodnotiť a posudzovať – navyše podľa umelých pravidiel nastolených médiami v posledných rokoch, preto automaticky skĺzne do odmietavého postoja. Realistické zobrazenie telesnosti nie je bežné a stáva sa neakceptovateľné. Hoci odmietanie skutočnosti je absurdné, priam komické, ale je spoločnosťou akceptované. Autorka sa nenápadne stáva kritikom súčasnej doby. Nevyberá si témy, ktoré by bezprostredne reflektovali spoločenskú klímu, napriek tomu o súčasnej dobe vypovedá zásadne.

Jej témou je jednoducho človek. Zobrazuje ho cez telo, veľmi intímnu telesnosť. Jej pohľad je možno drsný, ale paradoxne práve tým až nežný či láskavý. Jana Hojstričová nehodnotí, ani nesúdi a teda neodmieta, len jednoducho zachytáva to, čo je. Fotografie sú neúprosné, ukážu každý záhyb kože, nerovnosť, poškodenie, jazvy, tukové vrstvy, zmeny spôsobené vekom, či tehotenstvom. Telo je portrétom konkrétneho človeka, záznamom jeho života. Ľudia si málokedy uvedomujú absolútnu výpovednú hodnotu svojho tela, dokonalú reč fyziognómie, ktorú nie je možné falšovať, napriek tomu, že sa o to prostredníctvom módy, či makeupu snažíme. Základ, telesné črty, charakteristické znaky nie je možné potlačiť, hovoria jasnou rečou o konkrétnom človeku, odhaľujú pravdu. Telo navyše odzrkadľuje náš život. Všetky zmeny, sa v ňom zobrazujú, všetky skúsenosti, postoje, aj myšlienky sú v ňom zaznamenané a prejavujú sa prostredníctvom postoja, telesnej hmotnosti, vrások a iných telesných zmien. Aj jazvy záznamom určitých skúseností.  Psychológia alebo psychosomatika už dávno odhalila súvislosti medzi telesnosťou a psychikou, teda individuálnym prejavom  a myslením človeka, ale len málokto si to uvedomuje. Jana Hojstričová ľudské telo odhaľuje s jemnosťou, ale s nástojčivosťou, bez príkras a bez váhania.  Sústredením sa na telo také, aké skutočne je, zároveň nastavuje zrkadlo dnešnej mediálnej dobe, ktorá telo síce bezostyšne odhaľuje, ale aj fetišizuje, retušuje a tým aj deformuje. Pohľad spoločnosti na ľudské telo je natoľko pozmenený, že nie je schopná akceptovať realitu, skutočnú telesnosť. Pozastavením sa nad vlastnou reakciou si divák uvedomí deformovanosť svojho videnia ovplyvneného dokonalými ilúziami mediálneho sveta. 

 

Sabina Jankovičová